….Šťastne a veselo!….nezmrzol som

Posledný portejbl v roku vytiahol na kopce hneď niekoľko expedícií. Po dlhšom čase sme do redakcie webu dostali aj článok z tejto akcie, ktorý veľmi radi zverejňujeme…

S otázkou “poriadneho” zimného portejblu som sa pohrával už dávno…

Prišiel december a na stránkach sa začali množiť informácie o expedíciách a portejbloch, ktoré boli plánované na 11. decembra. Ja si tak po trnaFsky hovorím, že “…Ná DoRici, šak čo Zme mY horší 🙂 ?!“…

…a tak sa rozozneli expedičné tamtamy…lenže ako rýchlo sa rozozvučali, tak aj rýchlo stíchli… Chlapci boli pracovne a zdravotne indisponovaní, a tak neostávalo nič iné, ako zobrať stožiar do vlastných rúk a ako jeden z dvoch služobne najmladších členov Expedície Trnaváci ísť hájiť červeno-čírné farby na kopec sám.

Doma som si zhruba premyslel, čo asi budem potrebovať na sólo zimný portejbl a všetko nepotrebné som z batohu hneď vyložil. (Veď každý gram navyše sa na chrbte počíta.) Rýchlo som však zistil, že iba do batohu sa na zimný portejbl nezmestím, a tak prišli na rad dcérine boby. Deťom museli doma na sobotu stačiť iba jedny + lopata pod zadok, lebo tato si berie druhé boby na portejbl 🙂 V piatok poobede mi ešte napadlo, že by bolo dobré mať aj záložnú baterku, a tak som na rýchlo išiel do obchodu kúpiť 9Ah akumulátor, ku ktorému sa ešte dostanem…

Cesta na Veľkú Javorinu bola absolútne bezproblémová a ja som s mojim Fordom hravo na ceste ako aj prehrnutom parkovisku pri Holubyho chate v snehu manévroval pomedzi húfy turistov, sánkarov a bežkárov. (…týmto zároveň odvolávam, že najlepšie terénne vozidlo je služobná Fábia)

Vedľa mňa zaparkovala rodinka. ….Oni vytiahli sánky, ja stožiar. …Oni boby ja kempingový stolík. …Oni deti a ja stan a batoh :-). Nakoniec po úsmevnom rozhovore ma pred cestou na vrchol ešte otfotili a mohol som vyraziť.

Cesta išla od ruky. Presne som vedel, kedy som prešiel každých 20 krokov, lebo vtedy sa mi vždy prekotili boby do záveja.

Postupne sadala hustejšia hmla, okolo mňa sa sánkovali deti, ale ja som si išiel svoje …. s kempingovým stolíkom a stanom som mieril na ružových boboch k vrcholu…

Keď som asi po polhodinke dorazil na vrchol rozhodol som sa, že ani nepôjdem ďalej a kvôli hmle radšej zostanem pri ceste. Veď posledné čo potrebujem je hľadať po tme v mraze a vetre cestu späť. (a ako sa neskôr ukázalo bolo toto rozhodnutie správne).

Rozložil som stolík, stoličku, vytiahol “tekutú deku” a hneď boli pri mne prví bežkári. Keď som slušne odpovedal, že stoličku mám len jednu, pivo nečapujem a nemám ani kapustnicu, pustil som sa do stavby antény.

O chvíľu bol 10m Spiderbeam so Sipperovkou na mieste a keďže začalo pofukovať vrhol som sa hneď do stavby stanu.

Do hodiny tak bol základný tábor “červeno-čírnych” hotový, zapojená stanička, pripravený zápisník, spacák, čelovka a pol fľašky rumu (…nie nebral som celú fľašku, naozaj som chcel aj vysielať a dolu ma čakalo najlepšie terénne auto – Ford). PSV 1,0 – 1,1…,CH-21 a ideme. na to …

Prvá na mňa zakričala exp. Punk (59 – ako inak, veď boli za rohom na Vyškovci) no a hneď na to Karel Tršice, Ondra a Katka Kyjov a už to išlo. Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa naučil hovoriť, písať, pozerať na hodinky a sledovať brejkov zároveň a tak moje naozaj úprimné ospravedlnenie patrí všetkým, ktorým som skomolil volačku alebo prehodil poradie …nebol v tom úmysel priatelia verte mi 😉 Spojenia postupne pribúdali, sadala tma, zdvíhal sa vietor a mne v stane klesla teplota na -1°C. (namerané min -1,6°C) A vtedy začal ten pravý rock&roll….

Zrazu mi začali protistanice hlásiť, že mám slabší signál ako sú z Javoriny zvyknutí. …Hovorím si to bude baterkou, ktorá mala 11,2V. Nevadí, ešte že som včera kúpil novú! Vybral som ju z batohu, idem prehodiť káble a v tom… no do rici… Konektor na baterke bol taký skrehnutý, že mi zostal v ruke.

No nič, dám si prestávku a idem skúsiť pozrieť von… 10m spiderbeam sa pod náporom vetra a mrazu zosunul a Skipperovka na zmrznutom stožiari hneď dostala pravidelný tvar VF vlny. V duchu som vzýval všetkých sínusoidných bohov, rádioamatérske bohyne a dymovými signálmi z úst na “P” …som prosil o aspoň 1 DX. Hovorím si: „Afro Hlavu hore, veď keď si tu, tak to predsa teraz nevzdáš….“

Vrátil som sa do stanu zapojil som naspäť starú baterku, hodil ju na kolená do spacáku a pome… No a aj keď som mal cca 30% na Rx (10-12% batérie na Tx) tak to začalo…

V priebehu 10min sa sínusoindní bohovia nado mňou zľutovali a dopriali mi hneď 4 DX spojenia. Miky Červený Kostelec , Vláďa Tři Dvory na Kozákove, Zdenda Červený Kostelec p. Krkavčina a môj ODX (280km) s Vlkom Volary a reportom 35. Po tomto, pre mňa až nadľudskom výkone, som s piatimi percentami baterky zakončil svoj portable spojením s Michalom Kostelec u Kyjova.

Ufff, dal som to hovorím si.
Zvážil som situáciu a s ohľadom na stále silnejšie nárazy vetra, klesajúcu teplotu a nulovú použiteľnú zásobu el. energie. (čelovku a baterku na svietenie nerátam) si v duchu hovorím – balíme…

Bola stále väčšia zima, a tak som si veľmi dobre rozplánoval svoj pobyt mimo stanu. V stane som zbalil staničku, akumulátory, stôl, stoličku, spacák a naložil to na ružové boby. Naobliekal sa a vyrazil von zbaliť anténu. Rozhodnutie zostať vedľa cesty pri križovatke na vysielač sa ukázalo ako veľmi rozumné, keďže hneď po odviazaní antény mi ju nápor vetra vytrhol z rúk a hodil do snehu. Zmotal som narýchlo kotviace laná a potiahol koniec stožiaru do stanu. V stane som postupne dýchal na zmrznuté spoje stožiaru a opatrne skladal krehký laminát. Podarilo sa. Stožiar zbalený, nezničiteľná Skipperovka odviedla dobrú prácu a tak mala tú česť skončiť v batohu. A ide sa na stan ….

Škoda, že som nemal zo sebou nejakú kameru, pretože pri balení stanu som chvíľami nevedel, či som rádioamatér, paraglajdista alebo Kite surfer. Zmotal som čo sa ako dalo, uviazal na boby a asi po 1,5 hodine balenia som zahájil zostup.

Cesta dolu už bola hračka. Môj “terénny” Ford na parkovisku naštartoval na “brnk“ a o 5min som už bol na ceste do Trnavy.

Cieľ s ktorým som sa sem štveral, popriať všetkým Krásne a pokojné sviatky, poďakovať sa v mene celej expedície Trnaváci (Boris, Alan, Tacho a moja maličkosť) za všetky tohtoročné spojenia a popriať Vám všetkým hlavne pokojný a LEPŠÍ Nový rok som si splnil a s dobrým pocitom a zmrznutým nosom som valil po D1 smer Trnava…

A ak ste sa dočítali až sem, tak v to som ani nedúfal… V mojom prvom článku som sa vám snažil aspoň trošku priblížiť atmosféru môjho sólo portejblu a moje nadšenie pre vec. Aj keď sme všetci zvyknutí na väčšie “zázraky” v podobe ďalekonosných DX-ov z Javoriny, môj osobný zázrak je, že som to dal Šťastne a Veselo … a nezmrzol som 🙂

73
Afro Trnava SK-892