„Najdokonalejší“ výjazd Expedície Kojoti v dejinách

Do redakcie nám dorazil druhý report z posledného portejblu roku. Dnes vám svoju story rozpovie Adam Zlaté Moravce, veliteľ Expedície Kojoti…

Kvôli pracovným povinnostiam padlo definitívne rozhodnutie o sobotných pretekoch až v štvrtok. Naposledy nás od pretekov odtiahla choroba, predtým fúra ďalších povinností, tak čo by sa mohlo pokaziť, tentokrát je nám to už určite súdené. Vybrali sme si Bútorky v Javorníkoch, pretože som po posledných skúsenostiach veril offroadovým a snehovým vlastnostiam Tica. Prípravy začali ešte v piatok na večer so slovami, „šak ráno to nahádžeme do auta a bude, len baterku treba dať nabiť.“ (Po týchto slovách sa odišlo „osláviť“, že je piatok).

Následujúce ráno po skorom rannom budíku dvoma krstnými deťmi sme pozviechali posledné kúsky života čo v nás zostali, zaliali kávu a nabalili auto štýlom „šak ulož to nejak random“. Po naložení všetkých potrebných vecí, bateriek a podobne sa z Tica trochu vytratil duch offroadu a svetlou výškou pripomínalo Ferrari. Tak teda môžeme vyraziť, naposledy za bránou padla otázka od Terky „Máš všetko? Určite? Na 100%?“. „Ale samozrejme, pome“. Tak sme vyrazili smer Javorníky, čo Vám tu budem písať, cesta bola nádherná ako z rozprávky Mrázik. Takéto scenérie sa naskytnú človeku pár dní do roka. Najprv náš domáci horský prechod Skýcov, potom nádherný Fačkov, (kde sme naplno mohli rozvášniť tých neúprosných kórejských 50 koní), potom Strážovské Vrchy a majestátne Javorníky. Jedným slovom „Wau“.

Asi po 2 a pol hodinách sme dorazili do Makova. Zaliali ma spomienky na školu v prírode, viac menej negatívne. Našli sme odbočku Kasárne Javorníky tak hurá nato, začalo to krásne, ako krásne odhrnuté. Po asi 100 m si to odhŕňač rozmyslel. Cestu pokrývala nádherná súvislá vrstva snehu a ľadu. Reťaze sme samozrejme nezobrali.

Terku zalial pocit úzkosti, pred nami prvý väčší kopček, ale Tico ďalej válí. Zo strany na stranu, ale hrabkalo si spokojne ďalej. Pred nami bolo ešte 5 km touto cestičkou. Za ďalšou zákrutou bola Audi v jarku, to keď Terka zbadala bola ešte „kľudnejšia“. Cestou hore sme stretali samé 4×4 autá, ktoré na nás pozerali ako na zjav. Zato cesta sa nám odmenila aspoň takýmito výhľadmi.

Dorazili sme hore v jednom kuse, všade boli len samé 4×4 autá, z ktorých majitelia sa tvárili, ako keby videli druhý príchod Ježišov, nechápem prečo. Jeden pán sa pristavil a zahlásil „Bez řetězů? To odporuje fyzikálním zákonům“.

Tak teda, že ideme vybalovať, vytiahol som náš preslávený vešiak na bundy, začal som ho hrabkať do snehu, zatiaľ čo Terka začala rozbaľovať anténu. Zobrali sme Sirio GPS ½ našu overenú s vešiakom naladenú na PSV 1:1,1 klasiku. Lenže som si všimol niečo zvláštne. Zabudol som vziať tyčku z vešiaku. Spodok máme, anténu máme a čo čil. No nič, po ukľudnení v aute, som začal po okolí hľadať niečo kovové a s dobrým priemerom pre anténu. Nič. Tak budiš, čo už, ideme sa teda ešte pozrieť pri kasárne a zjazdovku, či tam nenatrafíme na nejaký kolíček. Zmerčili sme jednu sľubne vyzerajúcu bránu, už som bol celý natešený, až som s všimol, že presne nad bránou je elektrické vedenie, čo keby trocha viac zafúka, anténa sa oň oprie. Tak nič hovorím si, aspoň skúsime, možno na druhú stranu brány to dáme. Tak sme vytiahli anténu, roztiahli, a samozrejme ako inak, šroubovák doma. Po neúspešných pokusoch šróbovania s vidličkou na tabak do vodnej fajky som to definitívne vzdal. Ideme domov, vezmeme aspoň mobilku a niekde z nášho okolia trocha pozdravíme toho kam to doletí. Zato cesta domov nám to ako tak vynahradila. Zase musím povedať len stručné a výstižné, „Wau“.

Po zase dve a pol hodinách, pár šmykoch, poľadoviciach, kamiónoch cez Kremnicu a rôznych iných faunových nástrahách sme dorazili domov, zhrabli mobilku a hor sa do Vrábeľ. Celá návšteva Rozhľadne Dolná Nitra bola taká Veni Vidi Vici. Po príchode cez zľadovatelú cestu sme prišli pod rozhľadňu (Veni), po zanalyzovaní situácie, že tu asi samy nebudeme (Vidi), sme museli čeliť súboju pohľadov s párikom, ktorý tam prišiel počítať hviezdy, ktorú nakoniec súper prehral a odišiel (Vici).

Tak sme teda všetko pozapájali, povedal som si, že obligátnych 10 a ideme spať. Prakticky som si moc nesľuboval, predsa je to 240 m.n.m cca, a ešte k tomu aj magnetka na streche. Tak ako prvý sa ozval Milan Senica z Vápenkovej Skaly, čo ma vcelku prekvapilo. Na Skalku som vedel z minulých skúseností, že to pôjde a výsledkom bolo pekné spojenie s Mafiánmi. Ďakujeme Bažantom za spríjemnenie celého večera a pozdvihnutie motivácie. Spravili sme teda 12 spojení a o 20-tej sme to zabalili. Veľmi pekné spojenie bolo aj s Radom Dúbravka Bratislava na Devínsku Kobylu, ktoré bolo doslova vydrené s reportami 10 10. Ďakujeme všetkým, ktorí sa ozvali a mohli sme ich pozdraviť.

Nabudúce sa už dúfam polepším a budem zodpovednejší, cez tento víkend som si minul všetky vulgarizmy na celý rok. Takže sa to už stať nemôže.

PS: na záver mapka

Dopočutia priatelia a všetko dobré do nového roku, počujeme sa zase na zimnom závode.

73 de Adam Zlaté Moravce SK-879 a Terka Zlaté Moravce SK-888