Článkov o EBH je tohto roku toľko, že ich pomaly nestačíme vydávať. Dnes teda siedme pokračovanie. Článok zaslal Andrej Plavecký Mikuláš…
Nápad zúčastniť sa EBH sa zrodil nepriamo niekedy na jar, keď si Vortex po 20-tich rokoch zmyslel otestovať stanice, anténu a káble. Z niekoľkých kusov ako-tak fungovala len jedna rúčka (chvalabohu, tú SS-497 som na kopec fakt ťahať nechcel). Pri letmom odskúšaní to ale na pásme nežilo tak ako za starých časov. Preletel som teda stránku SCBR a hľadal vhodnú príležitosť.
EBH 2020, do súťaže ostávajú 3 mesiace – to by šlo.
Za kótu som si, asi z osobných sympatií, zvolil Klokoč – 661m. Kopec, ktorý bol doteraz z hľadiska vysielania z Malých Karpát prehliadaný. Na rozdiel od Vápennej, Vysokej, Zárub a iných, veľakrát odskúšaných. Sú z neho pekné výhľady, otvorený je takmer na všetky strany – dokonale na tú Českú a Rakúsku, bez výrazne vyšších kopcov v tesnej blízkosti. A hlavne, k nášmu trvalému QTH aj najbližšie, s možnosťou dopraviť sa takmer 800m priamo pod kopec. Názov expedície sme zvolili narýchlo – Mikuláš, keďže obaja pochádzame z Plaveckého Mikuláša a v éteri by to mohlo byť zrozumiteľné a zapamätateľné, žiadna veľká filozofia.
Týždeň pred akciou nám stihli doraziť rúry na výrobu stožiara, Vortex dokúpil akumulátor, oznámil náš zámer lesníkovi a ukecal kamošov, aby nám pomohli so samotnou logistikou pred aj po akcii. Sami boli asi zvedaví, ako budeme blbnúť. Vďaka Lukáš, Tóno a Dávid za odvoz, vynesenie aj pomoc pri stavbe.
Takto to bola v daný deň úplná pohoda. Na kopci slnečné počasie a iba jeden párik turistov so psom, ktorý sa dlhú dobu snažil ignorovať naše šaškovanie s anténou. Keď už bola anténa kompletne zostavená, kolíky zatlčené a začal pokus o stavbu stožiara, nevydržali to a vytiahli foťáky na mobiloch. Ihneď na to asi pochopili, že to myslíme vážne a z kopca tak skoro neodídeme, pobrali sa radšej preč. Prvé skúšobné meranie a PSV 3:1, hups. Opätovné naskrutkovanie konektora a PSV 1,0:1. Môže ísť hore.
Po úvodných kolách slivovice sa výpomocný team odobral naspäť do dediny a do začiatku ostávala asi hodina. Čas akurát na lelkovanie po prírode. Od severu sa približovala nepekná oblačnosť, tak som začal preventívne stavať stan. Vortex stihol spraviť jedno testovacie mimosúťažné spojenie s Hiriburum, ale DX rušenia na celom pásme nepôsobili pred súťažou veľmi motivačne.
Nepekne vyzerajúca oblačnosť sa nakoniec o kopce “rozbila”, žiaden dážď sa nekonal a stále to vyzeralo na kľudný podvečer. Opak ale zavládol po začiatku na pásme. Množstvo nielen rakúskych, tu najsilnejších staníc, ale aj všetky expedície navzájom sa gumujúce. Viackrát išli na jednom kanáli dve navzájom sa nepočujúce expedície cez seba a ešte bolo počuť aj ich protistanice. Teraz na koho brejkovať? S veľkou pravdepodobnosťou by nás počuli obe a chaos by bol ešte väčší. Do tohto sme prispievať nechceli, veď do rána času dosť, počkáme než sa to trochu vyčistí. Po pár úvodných spojeniach sme radšej začali rozbaľovať zásoby, nech nie sme len o slivovici.
Klobásky sa varili, stanička si išla svojím životom a pod kopec nás prišla navštíviť muflónia rodinka – proste malokarpatská CB pohoda. Po večeri a citeľnom ochladení sme radšej zaliezli do stanu, sedieť na vrchole kopca bez pohybu už nebolo to pravé. Väčšinou sme iba počúvali prevádzku na pásme, lebo bolo všade stále plno. Občas sme sa nabrejkovali na tých najsilnejších, ale so “súťažným tempom” sme už nejak nerátali. Takto to pomaly odsýpalo takmer do pol dvanástej, kedy sa už dal nájsť aj voľný kanál.
Prvý pokus o vlastnú súťažnú výzvu a brejky v momente pribúdali. Tempo sa ale rýchle zvýšilo a strhol sa doslova pile-up, hlavne českých a moravských staníc – asi aj preto, že naša súťažná volačka doteraz viac mlčala ako vysielala. Čo minúta, to nové spojenie. Toto tempo zapisovania, vysielania a sledovania displeja kvôli reportom som vydržal asi 20 minút, potom znova odmlčanie. Sedieť v stane totižto tiež nebola úplná pohoda. Takéto rýchle zaplnenie denníka nám docela zdvihlo náladu, veď kvôli tomuto sme sem prišli a takto by sme si to predstavovali v éteri čo najčastejšie. Nasledovalo varenie kávy, nejaký redbull, slivovica a pobehovanie po tme okolo stanu. Vonku chladno, mierny vietor a bez dažďa. Ďalší pile-up sa už nekonal, no spojenia aj tak pribúdali. Veľa staníc, hlavne tých slabších, sme aj odignorovali. Proste nebola snaha nasilu pochytať všetko, liezť každému do relácie, len aby bol ďalší zápis. Takýmito dlhšími “počúvacími” prestávkami a opätovným vysielaním sme trolili až do ranných hodín. Veď nám aj Radar Senica kamarátsky vytkol, že sme sa mu vždy niekam stratili 🙂 Okolo druhej-tretej už bolo pásmo docela vyčistené, počuť bolo väčšinou stále tie isté expedičky alebo kontrolky a mňa ten turecký sed začal pomaly unavovať. Na druhej strane, ukončiť to po toľkých prípravách a plánovaní takto predčasne sa mi tiež nechcelo. Pri dávaní výziev som si pripadal, že sa viac zhováram sám so sebou, ako s novými protistanicami. S ďalšou hodinou začalo vystupovať rušenie na celom pásme, ale aj tak sa mi ráno podarilo ešte pár dobrých – asi aj najlepších spojení. Strašidlo ako kontrolka na východe a expedička na Šerlichu. Bez nejakej veľkej snahy, veru potešilo. O piatej som dal poslednýkrát kontrolku na Javorine, rozlúčil sa s Milanom a vypol. Čerstvo prebudený Vortex začal chystať ranné balenie, pretože vietor bol stále silnejší a pridával sa aj dážď. Ani neviem ako, bolo zrazu sedem hodín ráno a anténu so stanom sme balili už v nepríjemnom daždi. Rýchla SMS pre náš team do dediny a do pol hodiny bol odvoz aj pomoc na kopci.
Z nášho pohľadu to bola fajn prvá súťažná skúsenosť, CB sa oplatilo oprášiť a začať znova používať. Kóta Klokoč vyšla ako dobré miesto, z ktorého sa pri troche snahy dá vyťažiť oveľa viac, lieta to viac-menej všade, aj keď je v Malých Karpatoch množstvo konkurenčných a vyšších kopcov. S expedíciou Mikuláš pobeháme v blízkej dobe určite aj tie .)
Tak dopočutia, decká!
73
Andrej a Vortex Plavecký Mikuláš
