Od zimy ďaleko, poľný deň za dverami, ideme nato. Výber kóty bol jednoznačný, všetko v okolí obsadené, ideme teda na kopanice na Žalostinú. Potom som si na webe všimol, že sa uvoľnil Inovec. Po dobrej, mrazivej zimnej skúsenosti som neváhal opätovne sa tam vrátiť.
Nastal čas, deň s veľkým D – CB poľný deň: elektronika, náradie zbalené a skúšobné expedičné vozítko naložené. Vyrážam s miernym meškaním pre druhého operátora (Kros Hlboké). Nakladáme stožiarové tyče, batériu, po ceste stojíme ešte v Jablonici, kde nás čakalo anténne vybavenie a frčíme. Cesta v pohode, do 1,5h sme na mieste. Vybaľujeme, a ideme otestovať expedičné vozítko.
Troška odbočím od témy. Riešili sme ako to všetko vyniesť hore, od chaty je to cca 3km na vrchol. Kros zavtipkoval, že: zober kočík (vie, že chodím cez víkendy kočíkovať). Vtom ma to koplo, že to nie je v podstate vôbec zlý nápad. Vyhrabal som starý kočík a už sme sa mohli realizovať.
Pri chate pod Inovcom bolo rušno, ľudia na nás pozerali všelijako, keď videli, ako nakladáme rôzne haky-baky do kočíka z 90-tych rokov. Boli zvedavci, čo sa odvážili aj prihovoriť.
OK, naložené, kočík akoby vyrobený na tento účel, môžeme štartovať na vrchol.
Prvé stovky metrov do mierneho kopca, pre jedného čo tlačil to bolo dosť náročné. Stojíme a riešime náhon 4×4 (jeden tlačí, druhý ťahá) Ide to oveľa ľahšie…
Cesta vcelku príjemná, mierne náročná s tým, čo všetko vlečieme hore. Najhoršie nás čakalo asi 500 m pred cieľom. Záverečný “stupák” dal riadne zabrať, vypotili sme všetko pivo, čo sme po ceste vypili. Hurá, sme hore a šťastní, že sme techniku nemuseli niesť na hrboch.
Po krátkom odpočinku a zhodnotení situácie, zmorení výstupom lenivo začíname nosiť veci na rozhľadňu. Do pol hodiny sme sa pozbierali a už sa stavalo “ala tutti”…
Dával som pozor, aby sme anténu umiestnili medzi mikrovlnkami tak, aby sme neboli v smere ich vyžarovania.
Kábel dočiahol až dolu do operátorského stanovišťa, čím som si nebol istý, či dočiahne… tak nás to potešilo.
S oneskorením sme začali vysielať o 19.hodine. Rušenie za 9s, hovorím si, že je to OK, sme vysoko a je ešte skoro. Medzi 20. a 21. hodinou rušenie opadlo na 7-8s po celom pásme. Začalo mi to byť podozrivé a už som pátral po kolegoch na kopcoch, aké majú rušenie oni. Začínalo to byť jasné, rušenie nám spôsobuje mikrovlnka. Hľadal som ešte Milana Senica, ten bol potencionálne kúsok a skoro v rovnakej nadmorskej výške. Po zistení, že na Javorine nemá takmer žiadne rušenie, sme neváhali a anténu z rozhľadne skladali dolu. Dali sme ju na 6m tyčový stožiar a upevnili o trubku s turistickým značením. Zo zatajeným dychom zapínam rádiostanicu a hľa! Čistý šum, bez rušenia, pásmo sa akoby otvorilo a my sme doháňali to, čo sme zameškali.
Nevhodným umiestnením antény a dlhým váhaním či je rušenie spôsobené vysielačom alebo nie, sme stratili cenný čas a ešte cennejšie spojenia. Tak! Poučenie do budúcna. I cez to všetko sme spokojní s naším trošku nešťastným výkonom.
Ďakujem všetkým za spojenia, hojnú účasť súťažiacich a, samozrejme, aj organizátorovi, kvôli ktorému sme mali možnosť zase obsadiť Inovec. Jubilejný 20. ročník stál zato!
73!
Indián Senica
