Po dlhšej dobe sme sa rozhodli (teda ja som sa rozhodol), že by nebolo zlé niekam vyraziť, pozdraviť v éteri, popriať príjemné vianočné sviatky a trošku podporiť stanice na Slovensku. Ale hlavne som už dlho, asi 6-7 mesiacov nikde vonku nespal a to mi neskutočne chýba.
Nejak mi to napadlo, keď som zbadal prvé avízo na scbr.sk. Áno, aj sem občas zabrúsim. Ani neviem, kto to už avizoval, ale na 14. decembra vychádzalo voľno, tak prečo nie. S miestom vysielania to bolo trochu ťažšie, ale to postupne. Zostava sa skladala ľahko: Napísal som Rišovi Žilina OM6RT, či pôjde a viac mu nebolo treba, jasné. S tým som aj počítal, že to bude brnkačka. Druhého som oslovil Miša, ale tu som si nebol istý. Avšak s pôvodným miestom nám trochu poradil, že tam nie je žiadny zdroj tepla, tak sme ho spoločne zamietli a hľadali sme ďalšie.
Okrem sobotného večerného vysielania sme hľadali aj nejaký „celodenný“ program na sobotu. Samozrejme, vysielací program s turistickou príchuťou. Chuť po nových a vyšších miestach ostala na neďalekej oblasti Zázrivej, kam sme vyrazili. Najprv sme išli loviť kešku a popritom Rišo aj aktivoval SOTA vrchol. Ja som holdoval tej keške a turistike. Čomu holdoval Mišo, nechám na všeobecnú úvahu… 🙂
Vyrazili sme dolinou, kde bolo celkom chladno. Prudké stúpanie nás slušne zahrialo, až sme pekným chodníčkom dorazili na hrebeň. Fajn, super. Už len cca 2km a sme na vrchole. Snehu pribúdalo, ale vydriapali sme sa.
Vysielalo sa z batohu…
… aj z ručky.
Rišo rozbalil svoje nádobíčko a začal búchať spojenia ostošesť. Teda nebolo ich ani 100, ani 6. Asi niečo medzi tým. Mne sa podarilo pár povinných, aby sa nezabudlo. Oprášil som po dlhej dobe expedičnú volačku/značku. V „Guatemale“ aj v „Ontáriu“ odpadávali od samej radosti, či smiechu…
spojenie štýlom: neviem čo hovoríš, ale 59!
Keďže toho bolo dosť, najmä zimy a vetra, tak sme to zbalili a pokračovali ďalej, aby sme našli kešku pod snehom. Hurá. Potom už len jemný zostup, kde sme nachádzali samé pekné artefakty a vysvetlenia z minulosti. Medzi nimi aj takýto.
Presun dole kopcom bol šmykľavý, pre mňa až moc. Retiazky som si zabudol, išiel som ako čačaný na hody a tak to aj vyzeralo. Ale zišli sme bez ujmy na zdraví, aj keď chrchlem teraz pri počítači. Potom sme to struhli trochu na sever, trochu vyššie. Prechádzali sme okolo jedného domu, druhého domu, jedna samota, ďalšia samota. Jedna modernejšia samota sa nám veľmi páčila a sľubovali sme si, že tu bude ten onen ráj v podobe tepla, sauny, obložených mís a anténnej farmy. Padali tam aj nejaké ženské podoby, ale to sme už asi halucinovali od zimy. Keď sme prišli na útulňu, bola už takmer tma. Rišo sa pustil do kúrenia, o ktorom sme hneď vedeli, že bude náročné a stratové. Ja s Mišom sme stavali anténu, hľadali vodu, neskôr aj drevo, Rišo zase varil parádnu večeru a tak nejak sme sa snažili dať dokopy. Už po niekoľkýkrát sme nahodili tekuté svetre, ale v tej chalúpke by pomohol snáď len vyhrievaný posedový vak. Ale lepšilo sa to, aj keď sme mali nápad, pár krát zavolať Ľubovi.
Keď sme sa príjemne nadlábli, začal som sa rozhliadať, kde budem spať. Ale prítomnosť rádiotechniky ma nútila sa ozvať v éteri. Čakal som 3-5 spojení na CB a ostatok večera že sa bude niesť na KV. Ale podľa vyjadrenia hlavného KV operátora, na Ameriku bolo neskoro, na Japoncov skoro, aaa skoro sa mu aj nechcelo, alebo však to je jedno. Haha, celkom príjemný, vzácny a rázne iný prístup k vysielaniu expedície: „Je mi to jedno…“ Nakoniec sa však podarila Kréta, Rusko, Cyprus, Portugalsko, Izrael, Kanárske ostrovy a Gruzínsko. Popri tom sme zistili, že beží ARRL kontest, takže bandy boli plné, len niektoré iné zase boli prázdne.
V podstate sa jednalo o pár spojení, že rozdanie bodov a tak som bol spokojný. Pri staniciach panovala super atmosféra, miestami tak veselá, že sme od smiechu ani nepočuli protistanicu, ale vždy sme to nejak dokončili či dokremeslili. Myslím, že pri každom spojení sme mohli skonštatovať, že “spojenie sa stalo“.
Večer bolo teplo, pri navlečení sa do spacáku až moc, ráno to trocha schladlo, ale vôbec nám to nevadilo. Vyliezanie von bolo také tuhé, ale nič, čo by sme nečakali. Opäť sme zakúrili, spáchali raňajky v podobe švédskych stolov ala HAM party. Nazbierali sme ešte drevo pre budúce generácie, kukli von, že kde to vlastne sme, ale aj tak sme moc nevideli. Však bolo bielo a miestami pekne prisnežovalo. Dokonca aj “domovské“ OM7M sme počuli, alebo niekoho, kto s nimi robil spojenie. Potom stanica stíchla a bolo na čase ísť domov.
Mapku spojení nedávame, lebo to nemá kto prepísať 🙂
Za exp. Marco Polo
Rišo Žilina, Mišo Žilina, Kaso Žilina
