Podzimní éter expedície Omega

Keďže letné závody sme kvôli dovolenkám trošku odflákali, Milan Senica nás v majstráku takmer dobehol, a nám bolo jasné, že na záver musíme zamakať.

Na PE33 sme teda nič nenechali na náhodu. Milan obsadil Veľkú Javorinu, a my sme sa tak rozhodli obsadiť druhú veľkú dámu v hre, a to Veľkú Homoľu. Už od začiatku nám bolo jasné, že plných 33 hodín závodu určite nepôjdeme, pretože to absolútne nemá zmysel. Navyše sme museli opäť pribrať nového člena expedície, lebo Mišovi Nová Dedinka do toho vliezla nejaká svadba. K expedícii Omega sa tak pridal Alba Regia Bratislava, ktorý zažil svoju premiéru ako člen súťažnej portablovej stanice, a vôbec netušil, do čoho ide.

Prvé problémy nás stretli už pri balení, kedy sme zistili, že sme akosi zabudli dokúpiť izolačku. Alba navyše prišiel s takým malým školským ruksakom, ako keby sa tie baterky, vysielačky, antény, jedlo a borovička mali na kopec vyniesť samé. Našťastie som na takéto situácie pripravený a ako pravý Tatranec mám 80-litrové ruksaky hneď dva. Namiesto 10 kíl svojho oblečenia a proviantu tak Alba nafasoval 40 kíl expedičnej výbavy a mohli sme vyraziť. Najviac sme sa báli, či sa autom dostaneme až pod kopec, pretože celý týždeň lialo. Janči však štandardne na svojej Audinke predviedol jazdecké umenie a prebrodil sa blatom, jak ukrajinské tanky ruskými pozíciami.  

Hneď po príchode na Homoľu sme pochopili, že toto nebude taký bežný pretek. Popršalo nás už cestou hore. Keby počkalo tak 3 minúty, tak prídeme pod prístrešok ešte suchí. K dažďu sa naviac pridal vietor. No keby vietor. Na vietor sme na Homoli zvyknutí, ale toto bolo vetrisko. Hore na rozhľadni sme náš 11m DXwire so Skipperovkou postavili len tak-tak a videli sme, že to náš prút bude mať túto noc veľmi ťažké.

Alba s Janom sa pustili do stavania smeroviek 2 x HB9CV, a ja som začal robiť prvé spojenia na vertikál. Hneď prvú hodinu bolo vidieť, že to pôjde z tuha. Málo prihlásených súťažných staníc a ani domasedom sa akosi nechcelo. A pri tom rušenie opadlo dosť skoro a pásmo bolo pomerne čisté. Ďaleké spojenia sa však dostavili až okolo 22:45, kedy sa podarilo dovolať Tetřevom v JO70LR a hneď za tým aj Vláďovi Třti Dvory v JO70PO. Hneď potom však podzimný éter zamrzol a preteky sa zmenili na prázdne volanie výziev, ktoré silný vietor odnášal niekam preč. Jediná malá iskierka nádeje prišla tesne po 01:00, kedy sa podaril ešte Gabro Liberec v JO70MQ.

Všetky ostatné expedície už zaliezli do stanu alebo do auta, len my sme vypli vysielačku a pozerali na seba, že čo teraz. Na Homoľu sa autom vyjsť nedá, a ani stan si tu nesmiete postaviť. Jediné, čo tu je, je drevený prístrešok s tvrdými, drevenými stolmi a lavicami do ktorého fúka z každej strany. Zaspať sa tu nedá a nás čaká päť hodín utrpenia, kým sa zas oplatí zapnúť vysielačku. Vietor zosilňoval a teplota klesala. Teplomer na rozhľadni ukazoval 12°C. Dopili sme borovičku, naobliekali sme na seba čo sa dalo, ja napríklad aj tú osušku, v ktorej nosíme zabalenú vysielačku, ľahli sme si na lavice a pozorovali oblaky. Tam hore boli také fukoty, že až. Vetu: „No, ty kompot, kukaj, veď tie oblaky idú nenormálne rýchlo, no to je v pidži.“, som povedal za tú noc asi stokrát. Ako tak fúkalo, napadlo mi, že by bolo treba skontrolovať DXwire na rozhľadni. Počas tejto noci sme ho už totižto prekotvovali a zachraňovali asi trikrát. Vybehol som na rozhľadňu, tento výstup sme inak robili pomerne často, bol to jediný spôsob ako sa zohriať, a zistil som, že na rozdiel od nás aspoň ten stožiar má rozum. Keďže sme nemali dosť izolačky na poistenie jeho spojov, poskladal sa sám do seba čo to dalo, a tváril sa, že vlastne ani nefúka. My sme naďalej trpeli a každú chvíľu varili čaj, pretože kempingový, plynový varič, ktorý doniesol Alba bol jediný zdroj tepla v širokom okolí a dali sa na ňom zohriať aspoň ruky. Keď aj o 4:00 nad ránom teplomer na rozhľadni ukazoval 12°C, pochopili sme, že zamrzol.

Vysielačku som zapol už o 5:00 a do 6:40 som do nej kričal úplne márne. Navyše sme museli dať dole aj stožiar s anténou, pretože vietor silnel a malo byť horšie. Samozrejme, že v momente, ako sme ho konečne dali dole, vietor sa umúdril. Zavesili sme teda Skipperovku len tak dole z rozhľadne. Aj tak sme to vždy chceli vyskúšať, či tu ten stožiar netrepeme zbytočne, ale ukázalo sa, že nie. Skipperovka na tom DXwirei chodí výrazne lepšie. 8:00 nasrdený, uzimený a zlomený vypínam vysielačku a velím chalanom, že balíme. Mrzli sme tu do rána pre mizerných 8 spojení, a nikto z nás tu nemieni ostať ani o sekundu dlhšie. Začali sme baliť, do čoho nám zase začalo pršať. Popritom bola na Homoli taká zima, že tu ani turisti neboli.

Suma sumárum, môžem povedať, že toto boli najhoršie preteky, na ktorých som bol. Mates FM píše v propozíciách, že závod sa volá PE33, lebo trvá 33 hodín. Podľa mňa by sa pokojne mohol volať PE13, a ničomu by to neublížilo. Práve naopak. Nevidím absolútne žiadnu logiku v tom robiť 33 hodinové preteky na jeseň. Nepoviem v lete, keď sa na tom kopci dá vydržať. Navyše preteky s pravidlami, kde za 33 hodín môžeš robiť každú stanicu len, raz a je jedno či mení stanoviská alebo spôsob prevádzky. Načo je to dobré? Tu som pochopil, prečo je tak málo prihlásených staníc. Mne sa na budúci rok tiež určite nebude chcieť ísť.

Ako sa hovorí, bič plieska až na konci a všetko sa rozhodne v CB maratóne. Otvoril som si jeho pravidlá a po tom, čo som si ich päťkrát prečítal, som skonštatoval, že im stále nerozumiem. Mates Brno má zjavne veľa voľného času. Navrhujem skúsiť aj iné koníčky.

Gabo Tatr. Matliare