Exp. Trnaváci a ich „Okresný prebor“ na Slepom vrchu

Prvý report z prvej expedície tohto roku nám poslal Alan Trnava…

Pôvodne sme sa tento druhý tohoročný víkend chystali na Zimný CB závod a ako tradične, chceli sme ním odštartovať novú CB sezónu. Súčasná situácia nám ale nachystala zákaz navštíviť prírodu v inom, ako domácom okrese a Zimný CB závod bol dočasne odložený. Chceli sme znova vybehnúť na osvedčený Havran – JN88QS, ale nad týmto plánom sa tým pádom zatiahli čierne mračná. Následne Boris Trnava ohlásil, že ako prvý člen našej expedície mal tú česť zoznámiť sa osobne s novým kamošom – Covidom a má s ním rozohranú partičku určite ešte na pár dní. Ale že nech nemám obavy, že už to má skoro vyhrané. Samozrejme dohrávať bude ešte doma a portejbl nehrozí. To som už bol oboma rukami v „náprahu“ a chystal sa hodiť CB-čkársku flintu do žita. Stále mi to ale rýpalo a rýpalo v hlave… Bol som už poznačený dlhšou QRV absenciou a doslova ma doma mrle žrali. Na SCBR som sledoval komentáre k zrušenému ZCBZ a začali sa tam hromadiť expedičky ohlasujúce svoj výjazd v rámci okresu. Asi na tom boli psychicky podobne ako ja. Kde ale vyraziť? Hodil som do gúúglu ten spásonosný kód – okres Trnava a začal študovať riešenie rovnice: použiteľný kopec = hranica okresu. Áno… máme v okrese najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby, ale tam je prístup len pešo, alebo padákom a vôbec som nemal chuť tam sám teperiť celú výbavu na chrbte. Ako som tak putoval prstom po monitore južne smerom od Zárub, zrazu som narazil na svetlý bod v mojich čiernych myšlienkach a v tom momente mi v hlave skrsol aj plán. Ten plán mal meno Slepý vrch – na hranici lokátorov JN88QK a QL. JN88QL ja ale podľa mapy pár metrov bližšie k samotnému vrcholu kopca. A hneď ma napadlo, že túto lokalitu má veľmi dobre zmapovanú Afro Trnava. Afro je v poslednej dobe dosť aktívny hlavne na PMR a dosť často aj zo Slepého vrchu. Hneď som mu písal, či spolu nespravíme expedičku na Slepý vrch. A to už bola vlastne sobota doobeda. Odpoveď prišla pozitívna. Afro sa už dávno chcel s nami zúčastniť nejakej CB súťaže, takže sme si ujasnili detaily a ja som začal baliť.

Bohužiaľ, obom nám povinnosti nedovolili naplánovať výšľap na Slepý vrch pred 17:00. Niečo po pol šiestej večer sme už šliapali hore. Patrične naložení a dobre naladení. Ja len dodám, že ja som skôr auto – portejblista a čo sa týka „ozajstnej turistiky“ som v poslednej dobe len taký „milenec teoretik“. Tomu zodpovedá aj moja súčasná kondička a bol som veeeľmi zvedavý, ako to s tým batohom dám.

V Trnave – 150 m n.m. – to bolo bez snehu, ale od nadmorskej výšky asi 300 m n.m. už bola v Karpatoch pekná snehová pokrývka. Túru sme začali samozrejme už potme, kúsok za Dolnými Orešanmi a čakal nás asi hodinový výšľap, najprv miestami blatistým a miestami zamrznutým žľabom s dosť strmým stúpaním a potom už v krásnej večernej zasneženej prírode, oblúkom po vrstevnici až hore na Slepý vrch. Afro – trénovaný – v čele pelotónu, a ja – gravitačne znevýhodnený väčším batohom – som uzatváral dvojčlenné štartovné pole až do cieľa a pričinil som sa o to, že nám to trvalo hore o polhodinu dlhšie. Po ceste nás sprevádzalo veľké množstvo srniek, alebo srncov. Neviem, nie som odborník na vysokú, ale často, keď sme otočili lúč baterky do lesa, tak na nás na konci lúča pozerali dve svietiace bodky. Kúsok pred vrcholom na nás z lesa, tam kde je za svetla vidieť poľovnícku postriežku, pozerala aj jedna červená bodka a aj keď som bol so svojimi silami už za vrcholom, tak som radšej zrýchlil a dobehol Afra. S brokmi v zadnici by som asi musel odvysielať po stojačky a to by ma asi už úplne dorazilo 🙂 . Hore na Slepom vrchu nás čakali lavičky a stolík, ktorý sme hneď prestreli a poriadne sme sa pred stavaním antény posilnili horúcim čajom s rumom.

Stavba antény prebehla bez problémov. Nič sme nezabudli, nič nestratili a ani nič nezničili. Zostava klasická, anténa päťosmina na 6m laminátovom teleskope Spiderbeam. Koax H155. Tri kotviace lanká a vruty do zeme. Pardón, namiesto jedného kotviaceho vrutu sme použili strom, pod ktorým sme nakoniec aj vybudovali pracovisko.

Stavba antény nám v tom mraze – bolo cca -5°C – trvala relatívne dlho a keďže sme sa už začínali premieňať na cenculiakov, tak sme si rozdelili úlohy. Alan zapojí pracovisko a odmeria anténu a Afro rozloží oheň a … .
Anténa ladila perfektne, PSV v celom pásme nie viac ako 1,2. Pripravil som dve gélové 7Ah akumulátory a ešte jeden nedávno vyrobený trubkový, zložený z troch akumulátorov Li-ion 18650. Že vraj 9,9 ampérhodinových, ak sa dá bratom z Ázie v tomto dôverovať. Nakoniec nám stačila jedna sedmička.
Afro rozložil skvelú vatru, ktorá vydržala horieť až do konca portejblu a zachránila nás pred zmrznutím. A navyše pridal fantastický bonus – pravú koťogo kávičku silnú ako čert. Tak sme sa nadopovali, zohriali a krátko pred ôsmou aj prvá krát ohlásili v éteri.

Čo nasledovalo potom, to sa fakt expedícii Trnaváci často nestáva. Ale mohlo by sa častejšie :). Vznikol veľký pile-up na spojenie s nami a za prvých 15 minút sme spravili 11 spojení. Ako nám bolo oznámené, tak niektoré portejblové stanice nás už zháňali v éteri oveľa skôr a v čase, keď sme my len začínali, tak už boli na ceste „z kopca“. Ospravedlňujeme sa, ale skôr sa fakt nedalo.
Nasledovali sporadickejšie spojenia, ale všetko vo veľmi dobrom duchu a nálade. Objavili sa aj nejaké nemecky hovoriace stanice. Anglicky by som si trúfol, no problém, ale teraz som len pokrčil ramenami. Afro sa ale chopil mikrofónu a vybalil na mňa a na protistanicu fajnovú nemčinu. Bohužiaľ sme ale dostali negatívnu odpoveď, že majú diskusiu a nemajú záujem o spojenie. Takže sme sa ani nedozvedeli lokátor a QTH.
Slepý vrch milo prekvapil aj spojeniami na Moravu, keďže je to otvorený holý kopec len smerom na juhovýchod a na sever a severozápad je dosť zalesnený a takisto aj zatienený Zárubami a okolitými vyššími vrcholmi.
Po desiatej večer nám spojenia pribúdali už veľmi sporadicky a zvyšovala sa nepriama úmera – náš teplotný komfort/počet spojení spravených za štvrť hodiny – až do takej miery, že sme sa to po pol jedenástej rozhodli zabaliť. Počet spojení nás ale nesklamal. A musím ešte podotknúť, že juh Slovenska tiež zase nesklamal a vďaka miestnym domasedom máme oveľa spojení naviac. S dobrým pocitom z nášho ani nie trojhodinového účinkovania v tomto „okresnom prebore“ sme všetko zbalili, vykonali protipožiarne opatrenia na stanovisku a vydali sa do krásneho zasneženého polnočného lesa. Samozrejme zase pozorne sledovaní svietiacimi dvojbodkami schovávajúcimi sa za vzdialenejšími stromami. Červená bodka sa už našťastie neobjavila :).

Za Expedíciu Trnaváci – Alan Trnava a Afro Trnava.
Priatelia 73 a dúfam čoskoro dopočutia.