CBPD #2 – LQd Košice

Prípravy na Slovenský CB PD sa niesli v znamení obáv z počasia a pochybností, či sa mi vôbec niekam oplatí ísť a ak áno, tak kam. Výber kóty je vždy tá najnáročnejšia časť. Hodiny strávené nad mapami, výškopismi a turistickými mapami. No niečo som mal pripravené, ale počasie ma dosť odrádzalo.  

Trocha povzbudenia do mňa vlial večerný rozhovor s Majkym Košice na košickom kanáli 17, keď som neplánovane narazil na prebiehajúce tradičné večerné rozhovory prechádzajúc sa s rúčkou a novou samodomo-ultraportablovou teleskopkou kontrolujúc, či je pásmo naozaj tak totálne uzavreté, alebo mám problém v domácej inštalácii. Bolo uzavreté, nebolo počuť naprosto nič ani na “tripple five” ani nikde inde, zato Košičanov som bral parádne aj za kopcom, kde by som to nečakal. Rozhovor sa potiahol až do zotmenia, prebrali sme aj nejaké alternatívne kóty, takže som mal v hlave plán A, plán B, náhradný plán a náhradný plán pre prípad zlyhania náhradného plánu a bol som pozitívne nakazený odhodlaním expedície Radar ísť na kopec. 

V sobotu ráno rýchla kontrola počasia ukázala podstatné zlepšenie prognóz a odhodlanie vyraziť vzrástlo. Kompromisné náhradné plány sa škrtli a vyhral prapôvodný plán A – vrchol Patria pri priesmyku Branisko. Zjedol som obed a začal chystať. Čakal ma štvorkilometrový výstup s prevýšením asi 460m, takže som musel výbavu riadne zredukovať. Dostal som sa na nejakých 16kg – no uvidíme. Tak ako vždy, plán je jedna vec a realita druhá, zase mi balenie tých pár vecí trvalo dlhšie, než som čakal a nejak som to celé poplietol, lebo posledný pohľad do propozícii odhalil začiatok už o piatej, takže som vyrážal otrávený hodinu pred začiatkom, pričom ma čakala hodina cesty autom a turistická navigácia odhadla výstup na dve hodiny. Prúser.

No, prúser mal ešte len prísť, v aute som si podvedome prechádzal v hlave kontrolný zoznam a zistil som, že anténny stožiar ostal doma… nasledoval rýchly sled tých najhorších nadávok a otočka na najbližšej križovatke. Meškanie sa rázom vyšplhalo do neúnosnej úrovne a začínalo hroziť, že sa na kopec nedostanem do zotmenia.  To bol koniec, otrávený vlastnou neschopnosťou som mal sto chutí sa na to proste vykašľať a ani jednu pokračovať. Ale keďže nerád mením plány narýchlo, zo zotrvačnosti som predsa len znova vyrazil. Na mieste trebalo nájsť vhodné parkovisko, takže ďalšie meškanie a zúfalstvo dosahovalo neúnosných úrovní. No ale keď už som tu, tak idem. 

Vyrazil som zabijáckym tempom mne vlastným, pot sa zo mňa lial doslova prúdom a žral som výškové metre nehľadiac na nič. Na rozdiel od chrbta cyklistické nohy neprotestovali a niesli. Navigácia sa riadne prerátala, z dvoch hodín som to stiahol asi na hodinku 10 a to aj s jednou krátkou pauzou. Cestou som na rúčke narazil na nepretržitý silný signál tesne pod 27 MHz ale žiadnu expedíciu, takže narastali obavy zo znecitlivenia prijímača.  

Na vrchol som dorazil niečo po siedmej a za svetla. Tesne pod vrcholom ma prepadla vlna radosti – zbadal som, kam idem. Vrchol perfektný, výborne otvorený, takmer holý a … na vrchole vyvýšený poľovnícky posed presne tam, kde by som ho chcel mať. Keby som nemal na chrbte tú kovadlinu, tak skáčem od radosti. Obhliadka z blízka potvrdila nádeje, bolo to perfektné. Posed bol tesne pod kopcom, ale kompenzovala to jeho výška a s perfektnými možnosťami na uchytenie 7m stožiaru to nemalo chybu. Rýchlo som rozložil základné vybavenie a brejkol som prvú expedíciu. Strhol sa hotový pile-up, brejkovia šli jeden cez druhého, ani neviem, čí kanál som to vlastne takto neplánovane zahltil – týmto sa ospravedlňujem, nebolo v mojich silách ten hurhaj presunúť inam 🙂 Tentokrát ale poučený z posledného pile-upu, ktorý som zažil, keď som vymákol krátky skip na Čechy počas lovu Vendu Brdy (Deník spojení: LQd Košice /p Košická Nová Ves (5.8. 2022) (cbpmr.cz)) som si poctivo riadil prevádzku a na každého došlo. 8 spojení za cca 14 minút rýchlo napravilo už tak výrazne sa zlepšujúcu náladu. 

Dal som si krátku pauzu, rozbalil karimatku a spacák, strechu nad hlavou som už mal a popri rýchlej večeri som prepísal na papier spojenia zo záznamu (keď sa strhla mela, ešte som nemal po ruke papier a pero…). Počasie sa trocha zhoršovalo, vrchol zahalil mrak. Viditeľnosť klesla tak na 15m a strašná kondenzujúca vlhkosť sa tlačila všade. Všetko mokré. Hlavne prepotené veci na mne, ktoré nemali ani sebemenšiu šancu vyschnúť. Mokré topánky od mokrej trávy, mokré nohavice, mokré tričko. Bol som nesmierne rád, že nie som na mokrej zemi! Vyzliekol som sa do spodkov (áno, aj tie boli mokré), na vrch suchá mikina a vetrovka, nohy do spacáku, paráda. Teplo a pohodlne. Čas vrátiť sa do éteru… 

No a mokrá aj anténa. Našiel som ďalšiu expedíciu, zavolal “BREJK” a el presidente mi odpovedal “HI SWR”. Po chvíli som pochopil, že anténu ani s tunerom to nevyladím pod 1.9, že je zle. SlimJim je v ťahu. V tom momente ma oblial studený pot, keď som si spomenul, ako som sa takmer rozhodol kvôli redukcii hmotnosti nevziať záložnú T2LT. Ale anjel strážny stál pri mne a pošepol “Ber, 400 gramov ťa isto nezabije”. A tak som od pol pása dole nahý s bosými nohami v 14 stupňoch rýchlo demontoval a spúšťal dole úplne mokrý stožiar, aby som vymenil anténu. 

T2LT fungovala dobre aj úplne mokrá a cez ten mrak sa napriek obavám spojenia pekne sypali a denník sa krásne plnil. Trocha blbo sa písalo na prevlhnutý papier a tak som si ho priebežne fotil, ak by sa roztrhal alebo by mi ho vzal vietor, ktorý zosilnel a už lomcoval aj posedom. Keď navlhla aj elektronika, povedal som si, že takto to ďalej nejde a musím do stanu. Na posed sa ale nevmestil a ja by som dole nešiel, ani keby ma rezali. Tak som ho improvizovane postavil bez nosnej konštrukcie a vrch len tak zavesil na zábradlie, takže mi vzniklo akési neforemné típí. Vtiahol som sa dnu aj so všetkým, čo bolo rozhádzané po okolí a stanicou, prikryl som batoh a mokré topánky a pokračoval v lovení spojení. V stane bolo fajn, sucho, úplne teplo a takmer pohodlne, čo sa dialo vonku ma netrápilo. Škoda, že posed nebol tak o pol metra dlhší, vedel by som sa vystrieť. Ale zas čo by som ešte nechcel, 5-hviezdičkový hotel…?

Západné stanice pekne pribúdali, zádrheľ nastal až pri Expedícii Žitava, kde nám do už tak slabučkého spojenia na SSB začal skákať niekto iný, kto sa predstavil ako “kontrolná stanica” a mlel niečo o tom, že SSB je zakázané, no nestačil som sa diviť. Tretia strana bola celkom agresívna a padlo aj pár nadávok a spojenie sme žiaľ z pochopiteľných príčin nedokončili. Nechýbalo veľa. Ale bolo zaujímavé, že som pobral aj tú tretiu stanicu aj s tak slabým spojením, keby boli normálni, spravil by som spojenie aj s nimi. Aj preto som si veľmi obľúbil “sajdbend”, lebo aj príšerne slabú stanicu rozumieť, ak je čisté pásmo, len treba dvihnúť hlasitosť. Takto som na Smrekovici spravil neuveriteľne slabé spojenie s Karlom Zlín na Machnáči, S0.0.00 až -3, hlasitosť naplno a slúchadlá, ak by mi tam vtedy zakričala silná stanica, tak prídem o uši. Bolo to ako šepkanie na niekoľko metrov, ale štvorkové až päťkové rádio, úplne neskreslený a zrozumiteľný zvuk, úžasné. Karol mal väčšie problémy, ale dali sme to vtedy. 

Ale nevadí, so Žitavou sme to dali neskôr a dokonca sa podmienky zlepšili natoľko, že to bolo na FM za 45. Po polnoci sa konečne podarilo spojenie aj na Expedíciu Echo, ktorá bola naposledy na Smrekovici (http://www.cbpmr.cz/deniky/30707.htm) ako duch, nie a nie sa na ňu dokričať a stále sa rýchlo stratila, viacero východných staníc sa vtedy nedokričalo. Tak nám to konečne vyšlo. Ďalej už sa nedialo nič, všetky stanice v éteri boli už v denníku a postupne to slablo. Po tretej išla poctivo už asi len Expedícia Stredné Považie, chalani išli ako píly, neúnavne. A moja maličkosť, ale očakávaného otvorenie pásma na Čechy som sa nedočkal. Kolo štvrtej stanica už len scanovala, občas páv výziev a nuda, lebo prebdieť noc je pre mňa oveľa ľahšie, ako ju prespať. Nad ránom som trocha zalomil, ale prebrala ma stanica s nejakým nezaujímavým príjmom, na chvíľu som to aj vypol, ale už som nezaspal. 

Pred šiestou ešte prekvapili staré známe košické stanice z kanálu 17, Janko Furča a Peťo Terasa sa prebojovali z Košíc až na Patriu a doplnili denník o 23. a 24 spojenie. Stanice sa postupne začali prebúdzať a éter znova ožil, ale vytúžené české stanice neprešli ani ráno, tak sa už zvyšok rána niesol len v znamení voľných diskusií. 

Nastal čas na balenie a hlavne – natiahnúť na seba mokré studené ponožky a celé to strčiť do mokrých topánok. Nevyschlo ani funkčné tričko, ktoré normálne vyschne za 3 minúty. V éteri bolo živo, takže nie a nie zbaliť stanicu, no o deviatej, keď už bolo jasné, že do súťažného denníka už nič nepribudne, skončila v batohu aj stanica a anténa šla dole. Skoro som šiel dole z posedu aj ja rýchlou cestou a hlavou napred, keď som na PMR začul staré známe hlasy chalanov z Koších!?! Že sa na Patriu prebijú Košice aj na PMR, tak toto som fakt nečakal. Moje úsilie brejnúť ich síce bolo márne a ani na 17tke mi už nik neodpovedal, no chcel som im silou mocou dať vedieť, že ich beriem ešte aj na PMR. 

Ráno sa krásne vyčasilo, cesta dole šla pomerne rýchlo a bol som rád, že ide dole, lebo pri schádzaní z kopca a brzdení sa špička nohy natlačí do špičky topánky a nedráždia sa tak otlaky na päte Auto som našiel na mieste a bez problémov, zaobišlo sa to celé bez stretov s bylinožravou zverou a dravými ochranármi prírody, spojení je nad očakávania a vytvoril som si aj osobný rekord, takže aj cez ťažké podmienky (ale zvládnuteľné, aj keď ma večer klepalo od zimy, úsmev na tvári nezmizol) a rozpačitý začiatok to bol skvelý portable! Týmto ďakujem všetkým za krásne spojenia a teším sa, až sa opäť stretneme na pásme.

73, LQd Košice.