CB maratón expedície Omega

Ako sa rok blíži ku koncu a udržanie prvého miesta v majstráku vôbec nie je jednoduché, rozhodli sme sa tento maratón nepodceniť. Stratégiu sme začali kuť už dlhšie pred závodom, ale bohužiaľ, každý člen expedície si ju predstavoval po svojom.

Neostávalo nám teda nič iné, iba sa dohodnúť, a tak sme sa každý deň, už týždeň pred závodom, pravidelne stretávali v online svete na dlhých cca 3 hodinových telefonátoch. Budovanie plánu a výber trasy išiel stuha aj vďaka komplikovaným propozíciám. Nakoniec sme sa predsa len dohodli. Hlavný plán bol uhrať vysoký celkový násobič za počet lokátorov, z ktorých bolo spravené aspoň jedno platné spojenie, a nahnať nejaké spojenia z dobrého kopca, nech sa má čo násobiť. Keďže počasie nemalo byť podľa predpovede priaznivé, vyberali sme kóty, na ktoré vieme prísť autom.

Horko-ťažko sme plán poskladali a v piatok o 17:00 vyrážame na prvú kótu, ktorou bol Bratislavský Vtáčnik (276m). Nebolo by to ono, keby sa hneď od začiatku niečo nepokazilo. Náš 10m DX-wire stožiar sa zlomil a zrazu sa z neho stal už len 8m stožiar (asi už bol načatý z toho, ako dostal zabrať pri poslednej výprave na Veľkú Homolu, neudržal ani váhu skiperovky a predposledný prvok sa zlomil).

Z Vtáčnika sme za hodinu spravili 5 spojení a hybaj na ďalšiu kótu. Aby sme za spojenia v aute dostali tiež prislúchajúci násobič, ďalšia kóta musela byť vzdialená aspoň o dva lokátory v kolmom smere, čo nám bolo aj tak na nič, lebo žiadne spojenie sme pri tomto presune z auta nespravili. Po cca 40 minútach sme dorazili na kótu Chudý Vrch (251m) a opäť staviame už znížený laminát. Na pásme nikoho nikde a k tomu strašné rušáky. Už keď sa chystáme baliť, lebo nami pridelený čas na kótu sa chýlil ku koncu, sa na výzvu ako zázrakom ozýva Exp. Morava. Wau, pri týchto podmienkach krásne 94km dlhé spojenie a ďalší platný lokátor, hotový zázrak sa stal. Rýchlo teda balíme a vyrážame na ďalej. A prišli ďalšie problémy. Vzhľadom na málo staníc v éteri a na to, že keď už niekde zastavíme, tak chceme mať aspoň jedno spojenie, sme museli predĺžiť nami plánovaný čas pre jednotlivú kótu a tým pádom upraviť celý plán (aké nečakané!). Rozhodli sme sa preto počas presunu v aute upraviť ďalšiu vysielaciu polohu na odbočku od Horskej cesty kúsok od Skalice v lokátore JN88PU. Počas presunu Miško šoféroval a ja som kričal výzvy do prázdna. Zrazu, keď už sme míňali tabuľu s názvom obce Skalica, sa ozval Váňa Holíč. Rýchlo robíme spojenie a keď si Váňa uvedomil že sme o lokátor vedľa: „Omegáči poďte ku mne do Holíča, je tu aj Texas, posedíme pokecáme.“ Chvíľku sme sa zdráhali, lebo plán bol neúprosný, ale na druhú stranu treba nadväzovať nové vzťahy a staré udržiavať, a tak nás nakoniec zlomil. Otáčame auto a cestou k Váňovi robíme ešte spojenie s Texasom Mutěnice. A poviem vám, dobre, že sme sa nechali prehovoriť. Po chvíľke rádiovej navigácie dorážame k Váňovi. To bolo radosti. „Omegáči a kde ste nechali Pípeža?“ Pýta sa Váňa a nám neostáva len mu smutne povedať, že Gabo je chorý a keby nebol, tak je na svadbe (zasa!!!). Jóój dobre bolo. Váňa nás pohostil na-pa-rá-du a jeho ocko nás nakŕmil parádnym hubovým gulášom.

Posedeli sme, dačo popili (ale Michal nie, lebo bol šofér, a ešte doteraz smúti), zahrali na gitarách, proste parádna atmosféra. Okolo jednej nad ránom sa lúčime a vyrážame ku mne do Jablonice prespať. Váňa Holíč, ešte raz veľké ďakujeme!

V sobotu ráno svieži ako rybičky (ako kto…) pokračujeme v maratóne a ideme na kótu Cerová, ktorá je pomerne blízko. Zasa výzvy do prázdna. Už už by sa zdalo, že spravíme spojenie s Matesom Brno (s ktorým sme sa lovili už od piatku), ale vždy do toho prišlo rušenie. Z tejto kóty sa nám podarilo spraviť jedine DX s 116mo do Izmiru v Turecku (1378km), ktoré sa bohužiaľ do CBM neráta, ale na skiperovku pekné spojenie. Balíme teda a presúvame sa na Veľkú Javorinu. Po ceste sa nám ako mobil darí robiť jeden kamión a v okolí Brezovej pod Bradlom aj Marcela Senec a konečne aj kontrolku Výstrkov. Keď už sme sa blížili k vrcholu Veľkej Javoriny, tak sa na výzvu ozval aj Denis Trnava a o kúsok neskorej konečne aj Mates Brno ako kontrolka (na Matesa sme museli do kopcov spomaliť, lebo pred zákrutou slabo, za zákrutou dobre a tak dookola). Okolo tretej prichádzame na Javorinu.

Kapustová polievka spolu s repákom na chate nám zlepšujú náladu a po chvíľke oddychu začíname stavať smerovku a skiperovku na 13m DX-wire. O 18tej už vysielame a robíme jedno spojenie za druhým až do desiatej.

Znovu sme tu narazili na škodnú, ktorá kľúčovala vždy po našej výzve a nachádzala nás aj po zmene kanálu! Okolo pol jedenástej na nás únava doľahla tak silno, že organizujeme krátky šlofík, ktorý mal byť na max 15 minút, ale dáko sa natiahol na dve hodiny (toto keby Gabo videl, tak nás spucuje ). Keď nás pred polnocou strhlo, tak sme ešte spravili znova kontrolku Výstrkov, ďalšie dve spojenia a išli sme prespať do chaty. Ráno sme sa vrátili k anténam. Podarilo sa nám nabrejkovať do Českých kolečiek a aj dáke spojenia s Viedňou. Okolo obeda sme už mali techniku poskladanú a hybaj do BA. Cestou sme ešte zvažovali zastaviť sa na kóte Šianec, ale na to sme už boli asi príliš unavení a tak sme iba sem tam spravili z mobilu dáke spojenie. V Bratislave sme vyložili techniku a Michal po ceste domov ešte z posledných síl urobil dáke spojenia.

A na záver čo dodať? Naučili sme sa, že závod je to dlhý, únavný a málo staníc bolo v éteri (jediný svetlý moment bolo vysielanie z Javoriny), že Záhoráci majú dobré srdcia (Váňo, keď toto čítaš, tak sa ešte uvidíme ) a keďže tento článok píšem už po zverejnení výsledkov, viem, že príprava plánu sa oplatila, aj keď realita ten plán trošku zmenila. 

Budúci rok, ak teda bude dosť prihlásených, sa počujeme ako kontrolka.

Jano Klátova Nová Ves
73!